Keď sa vynálezca David Maiman vzniesol na oblohu, zdalo sa, že odpovedá na starodávnu túžbu. Prečo to teda nikoho nezaujíma?
Máme jetpacky a je nám to jedno. Austrálčan menom David Maiman vynašiel výkonný jetpack a letel s ním okolo sveta – kedysi v tieni Sochy slobody – ale len málo ľudí pozná jeho meno. Jeho jetpack bol dostupný, ale nie jeden sa ponáhľal, aby to získal. Ľudia už desaťročia hovoria, že chcú jetpacky, a my hovoríme, že chceme lietať už tisíce rokov, ale naozaj? Pozri sa hore. Obloha je prázdna.
Letecké spoločnosti sa potýkajú s nedostatkom pilotov a môže sa to ešte zhoršiť. Nedávna štúdia zistila, že do roku 2025 očakávame celosvetový nedostatok 34 000 komerčných pilotov. V prípade menších lietadiel sú trendy podobné. Závesné klzáky takmer zmizli. Výrobcovia ultraľahké lietadlá sotva vyžijú. (Výrobca, Air Création, predal minulý rok v USA len jedno auto.) Každý rok máme viac pasažierov a menej pilotov. Medzitým jedna z najžiadanejších foriem lietania — jetpack — existuje, ale Mayman nemôže upútať pozornosť nikoho.
"Pred niekoľkými rokmi som mal let v Sydney Harbour," povedal mi. "Stále si pamätám, ako som lietal dosť blízko, aby som videl bežcov a ľudí prechádzať sa po areáli závodu, z ktorých niektorí ani nezdvihli zrak.Jetpacky boli hlasné, takže vás uisťujem, že ma počuli.Ale bol som tam, letel okolo v jetpackoch, nepozreli sa hore.“
Keď som mal 40 rokov, začal som experimentovať s lietaním, na čom som mohol – na helikoptérach, ultralightoch, vetroňoch, závesných klzákoch. Nie je to ani tak kríza stredného veku, ako skôr to, že mám konečne čas alebo čas robiť to, čo Vždy som to chcel robiť. Tak som vyskúšal paragliding, parašutizmus. Jedného dňa som sa zastavil na pristávacej dráhe pri ceste vo vinárskej krajine Kalifornie, ktorá ponúkala lety dvojplošníkmi z 1. svetovej vojny. V ten deň nemali dvojplošníky k dispozícii, ale bola druhá svetová vojna. bombardér, B-17G s názvom Sentimental Journey na doplnenie paliva, tak som sa dostal na palubu. Lietadlo vo vnútri vyzerá ako stará hliníková loď;je to drsné a drsné, ale letí hladko a bzučí ako Cadillac. Leteli sme 20 minút po zelených a hrdzavých kopcoch, obloha bola biela ako zamrznuté jazero a mali sme pocit, že nedeľu dobre využívame.
Pretože neviem, čo robím, a nie som dobrý v matematike, čítaní vetra alebo kontrole číselníkov alebo meradiel, robím všetky tieto veci ako pasažier a nie ako pilot. Nikdy nebudem pilot.Ja to viem.Piloti majú byť organizovaní a metodickí, ja medzi tie veci nepatrím.
Ale vďaka tomu, že som bol s týmito pilotmi, som hlboko vďačný tým, ktorí pokračovali – experimentovali a radovali sa z letu. Moja úcta k pilotom je neobmedzená a posledných 10 rokov bol mojím učiteľom na základnej škole francúzsko-kanadský Michael Globensky, ktorý vyučoval ultralight. lietanie na trojkolke v Petalume v Kalifornii. Kedysi vyučoval závesné lietanie, ale tento biznis bol podľa jeho slov mŕtvy. Pred pätnástimi rokmi študent zmizol. Chvíľu však stále mal ultraľahkých klientov – tých, ktorí chceli lietať ako pasažieri. a niektorí študenti. Ale táto práca prudko klesla. Keď som ho videl naposledy, nemal vôbec žiadnych študentov.
Napriek tomu často stúpame. Ultraľahká trojkolka, na ktorej sme jazdili, bola trochu ako dvojmiestna motorka s nadrozmerným závesným klzákom. Ultralighty nie sú chránené pred prírodnými živlami – nemá kokpit;pilot aj pasažieri sú odhalení - takže nosíme kabáty z ovčej kože, prilby a hrubé rukavice. Globensky sa vyvalil na dráhu a čakal, kým prejde malá Cessna a turbovrtuľová, a potom sme boli na rade my. Poháňané vrtuľami v zadnej časti, ultralight rýchlo zrýchli a po 90 metroch Globensky jemne vytlačí krídla von a sme vo vzduchu. Vzlet je takmer zvislý, ako keď šarkana ťahá nahor náhly poryv vetra.
Keď sme opustili pristávaciu dráhu, pocit bol nadpozemský a úplne odlišný od toho, keď sme sedeli v akomkoľvek inom lietadle. Obklopení vetrom a slnkom nič nestálo medzi nami, oblakmi a vtákmi, keď sme leteli ponad diaľnicu, ponad farmy v Petaluma a do Tichomorie.Globensky rád objíma pobrežie nad Point Reyes, kde sú vlny pod ním ako rozsypaný cukor.Naše prilby majú mikrofóny a každých 10 minút jeden z nás prehovorí, ale zvyčajne sme len my na oblohe, ticho, ale občas počúvanie piesne Johna Denvera. Táto pieseň je takmer vždy Rocky Mountain High. Niekedy som v pokušení opýtať sa Globenského, či by sme dokázali prežiť bez „Rocky Mountain Heights“ od Johna Denvera – najmä ak vezmeme do úvahy, že tento konkrétny spevák a skladateľ zomrel leteckým experimentom lietadlo v Monterey, tesne pred nami na juh – ale ja na to nemám odvahu. Tá pieseň sa mu naozaj páčila.
Globensky mi prišiel na um, keď som čakal na parkovisku supermarketu Ralphs vo vyprahnutom farmárskom meste Moorpark v južnej Kalifornii. Na tomto parkovisku nám povedali Mayman a Boris Jarry, majitelia Jetpack Aviation, aby sme sa stretli. sa prihlásil na víkendové školenie jetpackov, kde budem nosiť a prevádzkovať ich jetpacky (JB10) s desiatkami ďalších študentov.
Ale keď som čakal na parkovisku, stretol som len štyroch ďalších ľudí – dva páry – ktorí tam boli na tréningu. Prvými boli William Wesson a Bobby Yancey, statní štyridsiatnici z Oxfordu v Alabame, 3000 míľ ďaleko. zaparkoval vedľa mňa v prenajatom sedane."Jetpack?"spýtali sa. Prikývnem, zastavia sa a čakáme. Wesson je pilot, ktorý lietal takmer so všetkým – lietadlá, gyrokoptéry, vrtuľníky. Teraz pracuje pre miestnu energetickú spoločnosť, lieta s vrtuľníkmi v oblasti a kontroluje spadnuté linky. Yancey bol jeho najlepší priateľ a cesta bola hladká.
Druhá dvojica sú Jesse a Michelle. Michelle, ktorá nosí okuliare s červeným rámom, je zúfalá a je tu, aby podporila Jesseho, ktorý je veľmi podobný Colinovi Farrelovi a roky spolupracoval s Maimanom a Jarrym ako letecký kameraman. jeden, ktorý nakrútil zábery Maymana lietajúceho okolo Sochy slobody a prístavu v Sydney. Vzhľadom na to, že povedal „skopírovať to“ namiesto „áno“, Jesse, rovnako ako ja, je zvedavý na lietanie, lietanie vedľa seba – vždy pasažierov, nie pilotov. chcel letieť na jetpacku, ale nikdy nedostal príležitosť.
Nakoniec na parkovisko zaburácal čierny pickup a vyskočil vysoký, podsaditý Francúz. Toto je Jarry. Mal svetlé oči, bradu a vždy bol zo svojej práce nadšený. Myslel som si, že sa chce stretnúť v supermarkete, pretože Jetpack školiace zariadenie je ťažké nájsť, alebo – ešte lepšie – jeho umiestnenie je prísne tajné. ale nie. Jarry nám povedal, aby sme išli do Ralphs, priniesli obed, ktorý sme chceli, dali ho do jeho košíka a on zaplatí a vezme ho do Takže náš prvý dojem zo školiaceho programu Jetpack Aviation bol vysoký Francúz, ktorý tlačí nákupný vozík cez supermarket.
Keď naložil naše jedlo do nákladného auta, nastúpili sme a nasledovali ho, karavan prechádzal cez ploché polia s ovocím a zeleninou v Moorparku, biele postrekovače prerezávali rady zelene a akvamarínov. Míňame zberačov jahôd a melónov v nadrozmerných slamených klobúkoch, potom prejdeme po prašnej ceste cez kopce citrónovníka a figovníka, popri vetrolamoch z eukalyptu a nakoniec do sviežej avokádovej farmy vo výške asi 800 stôp nad morom. Jetpack sa nachádza v leteckom areáli.
Je to nenáročné. Dvojakrový voľný pozemok bol oddelený od zvyšku farmy bielym dreveným plotom. Na zhruba kruhovej čistinke boli kopy palivového dreva a plechu, starý traktor a nejaké hliníkové prístavby. Povedal nám Jarry že farmár, ktorý vlastní pozemok, bol sám bývalý pilot a býval v dome na vrchole vyvýšeniny.“ Hluk mu nevadí,“ povedal Jarry a zažmurkal na španielsku kolóniu hore.
V strede areálu je testovacia plocha jetpack, betónový obdĺžnik veľkosti basketbalového ihriska. Naši študenti sa niekoľko minút túlali, kým našli jetpack, ktorý visel v prepravnom kontajneri ako zbierka múzea. Jetpack je krásny a jednoduchý objekt. Má dve špeciálne upravené prúdové motory, veľkú nádrž na palivo a dve rukoväte – plyn na pravej strane a vybočenie naľavo. Jetpack má určite počítačový prvok, ale väčšinou ide o jednoduchý a ľahký na pochopenie stroja. Vyzerá presne ako jetpack bez plytvania priestorom alebo hmotnosťou. Má dve prúdové motory s maximálnym ťahom 375 libier. Má kapacitu paliva 9,5 galónu. Suchý jetpack váži 83 libier.
Stroj a celý areál sú naozaj totálne neatraktívne a okamžite mi pripomínajú NASA – ďalšie veľmi neatraktívne miesto, postavené a udržiavané serióznymi ľuďmi, ktorým vôbec nezáleží na vzhľade. Zariadenie Cape Canaveral je plne funkčné a bez problémov. Rozpočet na terénne úpravy sa zdá byť nulový. Keď som sledoval posledný let raketoplánu, bol som zasiahnutý každým bodom obratu, pretože som sa nekoncentroval na čokoľvek, čo nesúvisí s misiou v ruka – stavanie nových lietajúcich objektov.
V Moorparku sme sedeli v malom provizórnom hangári, kde veľká televízia prehrávala zábery Jarryho a Maymana, ako pilotujú rôzne avatary svojich jetpackov. Video zachytáva ich let v New Yorku v južnej Kalifornii na začiatku pretekov Formuly 1 v Monaku. .Z času na čas je pre komediálny efekt zošitý krátky film o Jamesovi Bondovi Thunderball. Jarry nám povedal, že Mayman je zaneprázdnený telefonátmi s investormi, takže vybaví základné objednávky. So silným francúzskym prízvukom hovorí veci ako plyn a vybočenie, bezpečnosť a katastrofa a po 15 minútach na tabuli je jasné, že sme pripravení nasadiť si výstroj. Ešte nie som pripravený, ale to je v poriadku. Rozhodol som sa, že nepôjdem prvý.
Prvým odevom bola dlhá spodná bielizeň spomaľujúca horenie. Potom pár ťažkých vlnených ponožiek. Potom sú tu strieborné nohavice, ľahké, ale odolné voči ohňu. Potom ďalší pár ťažkých vlnených ponožiek. Potom sú tu kombinézy.prilba.Ohňovzdorné rukavice. Nakoniec sa pár ťažkých kožených topánok ukáže ako kľúč k tomu, aby sa nám nohy nespálili. (Viac informácií už čoskoro.)
Keďže Wesson je vycvičený pilot, rozhodli sme sa ho nechať ísť prvého. Vyliezol na tri schody z oceľového plotu a vkĺzol do svojho jetpacku, ktorý bol zavesený na kladkách v strede asfaltu. Keď ho Jarry zviazal, objavil sa Maiman. Má 50 rokov, dobré proporcie, holohlavý, modrooký, s dlhými končatinami a mäkkou rečou. Všetkých nás privítal podaním ruky a pozdravom a potom vytiahol z prepravného kontajnera plechovku petroleja.
Keď sa vrátil a začal nalievať palivo do jetpacku, uvedomil si, aké riskantné sa to zdalo a prečo bol vývoj a prijatie jetpacku pomalé. Aj keď každý deň plníme benzínové nádrže nášho auta vysoko horľavým benzínom, existuje – alebo sa tvárime, že byť – pohodlná vzdialenosť medzi naším krehkým telom a týmto výbušným palivom. No niesť toto palivo na chrbte, v oslavovanom batohu plnom potrubí a turbín, prináša domov realitu spaľovacieho motora. Len sa pozerám, ako sa petrolej nalieva z Wessonovho Táto tvár bola znepokojujúca. Stále je to však najlepšia technológia, akú máme, a Maymanovi trvalo 15 rokov a desiatky neúspešných opakovaní, kým sa sem dostal.
Nie že by bol prvý. Prvým zaznamenaným človekom, ktorý si patentoval jetpack (alebo raketový balík), bol ruský inžinier Alexander Andreev, ktorý si predstavoval vojakov, ako pomocou tohto zariadenia preskakujú múry a zákopy. Svoj raketový balík nikdy nevyrobil, ale nacisti požičali si koncepty z ich projektu Himmelsstürmer (Búrka v nebi), o ktorom dúfali, že dá nacistickému superčloveku schopnosť skákať. Vďaka bohu, že vojna skončila predtým, ale myšlienka stále žije v mysliach inžinierov a vynálezcov. až v roku 1961 spoločnosť Bell Aerosystems vyvinula Bell Rocket Strap, jednoduchý dvojitý jetpack, ktorý poháňal nositeľa nahor na 21 sekúnd pomocou peroxidu vodíka ako paliva. Variácia tejto techniky bola použitá na olympijských hrách v Los Angeles v roku 1984, keď pilot Bill Suitor preletel otvárací ceremoniál.
Toto demo sledovali stovky miliónov ľudí a ľudia nemôžu za to, že predpokladajú, že prichádzajú každodenné jetpacky. Obraz Maimana ako tínedžera, ktorý sleduje nápadníkov vznášajúcich sa nad Los Angeles Coliseum, ho nikdy neopustil. Vyrastal v Sydney v Austrálii. naučil sa lietať skôr, ako sa naučil šoférovať;pilotnú licenciu získal vo veku 16 rokov. Študoval na vysokej škole a stal sa sériovým podnikateľom, nakoniec založil a predal spoločnosť ako Yelp a nečakane sa presťahoval do Kalifornie, aby si splnil svoj sen o vytvorení vlastného jetpacku. Od roku 2005 , pracoval s inžiniermi v priemyselnom parku vo Van Nuys, kde staval a testoval hrubé variácie technológie. Všetky tieto varianty jetpacku majú iba jedného testovacieho pilota, aj keď ho trénuje Bill Suitor (ten istý chlapík, ktorý ho inšpiroval na 84. olympiády).To bol sám David Maiman.
Prvé verzie používali 12 motorov, potom 4, a pravidelne narážal do budov (a kaktusov) v okolí priemyselného parku Van Nuys. Po slabom týždni testovacích letov v Austrálii jedného dňa havaroval na farme v Sydney a bol hospitalizovaný s ťažkými popáleninami. na jeho stehno. Keďže mal nasledujúci deň preletieť nad prístavom v Sydney, bol prepustený a krátko preletel nad prístavom a potom znova havaroval, tentoraz v pití. Nasledoval ďalší výskum a vývoj a nakoniec sa Mayman usadil na dvoch -jetový dizajn JB9 a JB10. S touto verziou – s verziou, ktorú dnes testujeme – nedošlo k žiadnym väčším incidentom.
Je však dôležité poznamenať, že Mayman a Jarry lietajú so svojimi jetpackmi takmer výlučne nad vodou – zatiaľ nevymysleli spôsob, ako nosiť jetpack aj padák.
To je dôvod, prečo dnes lietame pripútaní. A prečo nie sme viac ako 4 stopy nad zemou. Je to dosť? Sediac na okraji asfaltu a hľadiac na to, ako sa Wesson pripravuje, ma napadlo, či ten zážitok – lietať 4 stopy nad betón — ponúkol by niečo ako skutočné lietanie. Aj keď som si užil každý let, ktorý som absolvoval vo všetkých lietadlách, ktoré som vyskúšal, vždy som sa vrátil k zážitku, ktorý sa najviac približuje čistému lietaniu a skutočne sa cítim bez tiaže. bol na zlatom kopci na centrálnom pobreží Kalifornie, s mohérovou trávou a 60-ročný muž ma učil, ako lietať na závesnom klzáku. Najprv sme zostavili výstroj a všetko na ňom bolo surové a nemotorné – spleť palíc , skrutky a laná – a na konci som bol na vrchole hory, pripravený spustiť sa dolu a skočiť. O tom to celé je – behať, skákať a plávať po zvyšok cesty, zatiaľ čo plachta nado mnou narazí na tú najjemnejšiu V ten deň som to urobil desaťkrát a nikdy som nepreletel viac ako 100 stôp až do neskorého popoludnia. Každý deň premýšľam o stave beztiaže, pokoji a jednoduchosti zavesenia pod plátennými krídlami, o cvale mohérskych hôr pod mojimi nohy.
Ale odbočím. Teraz sedím na plastovej stoličke vedľa asfaltu a pozerám sa na Wessona. Stál na schodoch železného plota, prilbu mal pevne nasadenú, líca už mal ako nos, oči stlačené do do hĺbky jeho tváre. Na Jarryho signál spustil Wesson trysky, ktoré zavýjali ako mínomety. Zápach horí letecký benzín a teplo je trojrozmerné. Yancey a ja sme sedeli na vonkajšom plote dvora, v slabnúcej tieň eukalyptov, bolo to ako stáť za lietadlom pri štarte na pristávacej dráhe. Nikto by to nemal robiť.
Medzitým sa Jarry postavil pred Wessona a pomocou gest a pohybov hlavy ho viedol hore a dole, doľava a doprava. Hoci Wesson ovládal trysku plynom a vybočovaním, jeho oči nespúšťali oči z Jarryho – bol na ňom zamknutý ako boxer s 10 zásahmi. Opatrne sa pohyboval po asfalte, nie viac ako 4 stopy vysoko, a potom, príliš rýchlo, bol koniec. Taká je tragédia technológie jetpacku. Nedokážu poskytnúť dostatok paliva na let dlhší ako osem minút — aj to je horná hranica. Petrolej je ťažký, rýchlo horí a človek unesie len toľko. Batérie by boli oveľa lepšie, ale boli by oveľa ťažšie – aspoň zatiaľ. Raz možno niekto vymyslí batériu dostatočne ľahké a energeticky účinné na to, aby to fungovalo lepšie ako petrolej, ale zatiaľ sa obmedzujete na to, čo môžete nosiť, čo nie je veľa.
Wesson sa zvalil na plastovú stoličku vedľa Yanceyho po tom, čo sa vyhol svojmu jetpacku, sčervenal a kríval. Lietal takmer na každom type lietadla a helikoptéry, ale „to,“ povedal, „bola tá najťažšia vec, akú som kedy urobil.“
Jesse odviedol skvelú prácu lietania hore a dole s dobrým velením, ale potom urobil niečo, čo som nevedel, že by sme mali urobiť: pristál na asfalte. Pristátie na asfalte je pre lietadlá rutinou – v skutočnosti tam zvyčajne pristávajú – ale pri jetpackoch sa stane niečo nešťastné, keď piloti pristanú na betóne. Tryskové turbíny na chrbte pilotov vyfukujú výfukové plyny pod uhlom 800 stupňov k zemi a toto teplo nemá kam ísť, ale je vyžarované von a šíri sa po chodníku ako polomer bomby. Keď Jesse stojí alebo pristane na schodoch, výfuk môže byť vypustený po oplotených schodoch a rozprestretý pod nimi. Ale stojac na betónovej podlahe sa výfukový vzduch v okamihu rozšíri v smere jeho topánok a zaútočila na jeho nohy, lýtka. Jarry a Maiman sa pustia do akcie. Maiman pomocou diaľkového ovládača vypne turbínu, zatiaľ čo Jarry prinesie vedro s vodou. Jedným cvičným pohybom navedie Jesseho nohy, topánky a všetko do nej. Para nevychádza z vane, ale lekcia je stále naučená. Nepristávajte na asfalte so spusteným motorom.
Keď som bol na rade, vystúpil som na schody z oceľového plotu a vkĺzol bokom do jetpacku zaveseného na kladkách. Cítil som jeho váhu, keď visel na kladke, ale keď mi ho Jarry položil na chrbát, bolo ťažké. .Obal je dobre navrhnutý pre rovnomerné rozloženie hmotnosti a jednoduchú správu, ale 90 libier (suché plus palivo) nie je vtip. Treba povedať, že inžinieri v Mayman odviedli vynikajúcu prácu s vyvážením a intuitívnosťou ovládacích prvkov. Okamžite to bolo správne, to všetko.
Teda až po spony a popruhy. Existuje veľa spôn a popruhov, ktoré sa hodia ako oblek na parašutizmus a zdôrazňujú utiahnutie slabín. Predtým, ako začnem hovoriť o niečom o uťahovaní slabín, Jarry vysvetľuje plyn, ktorý je na mojej pravej ruke , ktorý dáva viac alebo menej paliva do prúdovej turbíny. Ovládanie ľavej ruky je vychýlené a smeruje výfuk prúdenia doľava alebo doprava. Na rukoväti sú pripevnené nejaké svetlá a meradlá, ale dnes dostanem všetky informácie od Jarry. Rovnako ako Wesson a Jesse predo mnou, aj moje líca sa mi tlačili do nosa a Jarry a ja sme sa stretli a čakali na akýkoľvek mikropríkaz, ktorý by mi pomohol nezomrieť.
Maiman si naplnil batoh petrolejom a vrátil sa na okraj asfaltky s diaľkovým ovládačom v ruke. Jerry sa spýtal, či som pripravený. Povedal som mu, že som pripravený. Trysky sa vznietili. Znie to ako hurikán 5. kategórie, ktorý prechádza odtokom. Jarry otočím neviditeľným plynom a ja napodobňujem jeho pohyby skutočným plynom. Zvuk je čoraz hlasnejší. On otočí svoj kradmý plyn ešte viac, ja otočím svoj. Teraz je zvuk na úrovni horúčky a ja cítim tlačenie na chrbte lýtka .Urobil som mierny krok vpred a dal som nohy k sebe. (Preto sú nohy nositeľov jetpacku tuhé ako vojaci — každá odchýlka je rýchlo potrestaná 800-stupňovým výfukom trysky.) Jarry napodobňuje viac plynu, dávam viac plyn a potom pomaly opúšťam zem. Vôbec to nie je ako stav beztiaže. Namiesto toho som cítil každé moje kilo, koľko ťahu bolo treba na to, aby som ja a stroj levitoval.
Jerry mi povedal, aby som šiel vyššie. Jedna stopa, potom dve, potom tri. Keď trysky hučali a petrolej horel, krúžil som a myslel som si, že je to ohromujúce množstvo hluku a problémov vznášať sa 36 palcov nad zemou. Na rozdiel od lietania v tej najčistejšej forma, využitie vetra a zvládnutie plachtenia, to je len hrubá sila. Toto ničí priestor teplom a hlukom. A je to naozaj ťažké. Najmä keď ma Jarry núti pohybovať sa.
Otáčanie doľava a doprava si vyžaduje manipuláciu s vybočením - úchop mojej ľavej ruky, ktorá posúva smer vyfukovaného výfuku. Samo o sebe je to jednoduché. Musel som to však urobiť, pričom som držal plyn konzistentne, aby som nepristál na asfalt, ako to urobil Jesse. Nie je ľahké nastaviť uhol vybočenia a zároveň držať plyn stabilne a zároveň držať nohy stuhnuté a pozerať sa do Jarryho extatických očí. Vyžaduje si to úroveň sústredenia z celého srdca, ktorú porovnávam so surfovaním na veľkých vlnách.( Nikdy som nesurfoval na veľkých vlnách.)
Potom dopredu a dozadu. Toto je úplne iná a náročnejšia úloha. Aby sa pilot pohol vpred, musel pohnúť celým zariadením. Predstavte si stroj na tricepsy v telocvični. Musel som nakloniť jetpack – všetko na chrbte – preč od moje telo. Opak, potiahnutie rukoväte hore, priblíženie rúk k ramenám, otočenie trysiek smerom k členkom, ťahanie ma dozadu. Keďže o ničom neviem, nebudem komentovať inžinierske múdrosti ;Poviem len, že sa mi to nepáči a želám si, aby to bolo viac ako plyn a vybočenie – automatickejšie, citlivejšie a menej pravdepodobné, že mi spáli (myslím fúkač na masle) kožu na lýtkach a členkoch.
Po každom skúšobnom lete som zišiel zo schodov, zložil som si prilbu a sedel som s Wessonom a Yanceym, rachotiaci a vyčerpaní. Ak je to najťažší let, aký kedy Wesson urobil, potom si myslím, že som pripravený letieť s helikoptérou. .Keď sme videli, že Jesse je o niečo lepší, keď slnko zapadlo pod hranicu stromov, diskutovali sme o tom, čo by sme mohli urobiť, aby sme ho zlepšili, a všeobecnú užitočnosť tohto stroja. Aktuálny čas letu je príliš krátky a príliš náročný. Ale to je aj prípad bratov Wrightovcov – a potom ešte niektorých. Ich prvé manévrovateľné vzdušné vozidlo bolo veľmi ťažké lietať pre kohokoľvek okrem nich samých a medzi ich predvedením a prvým praktickým lietadlom pre masový trh, s ktorým sa dalo lietať, uplynulo desaťročie. ktokoľvek iný. Medzitým to nikoho nezaujíma. Prvých pár rokov svojho skúšobného letu sa pohybovali medzi dvoma diaľnicami v Daytone v štáte Ohio.
Mayman a Jarry sa stále nachádzajú tu. Urobili tvrdú prácu pri navrhovaní, stavbe a testovaní jetpacku, ktorý je dostatočne jednoduchý a intuitívny na to, aby Rube ako ja lietal v kontrolovaných podmienkach. S dostatočnými investíciami môžu výrazne znížiť náklady, a pravdepodobne budú schopní vyriešiť aj problém s letovým časom. Ale zatiaľ má výcvikový tábor Jetpack Aviation dvoch platiacich zákazníkov a zvyšok ľudstva tento vizionársky pár kolektívne pokrčí plecami.
Mesiac po tréningu som sedel doma a snažil som sa ukončiť tento príbeh, keď som si prečítal správu, že vo výške 5000 stôp pri medzinárodnom letisku v Los Angeles bol spozorovaný letiaci jetpack." Ten jet je späť," povedal. Riadiaci letovej prevádzky LAX, keďže to nebolo prvé pozorovanie. Ukazuje sa, že medzi augustom 2020 a augustom 2021 bolo zaznamenaných najmenej päť pozorovaní jetpacku – väčšina z nich v južnej Kalifornii, vo výškach medzi 3 000 a 6 000 stôp.
Poslal som Maymanovi e-mail, aby som sa ho spýtal, čo vie o tomto fenoméne, v nádeji, že tento záhadný muž s jetpackom bol on. Pretože si myslím, že je to veľmi zodpovedný chlapík, lieta tak vysoko, že to v obmedzenom vzdušnom priestore pôsobí protirečivo, ale opäť Kalifornia nemá rekord, ktorý má ktokoľvek iný, nehovoriac o schopnosti lietať, s jetpackom.
Prešiel týždeň a Mayman sa mi neozval. V jeho tichu kvitnú divoké teórie. Samozrejme, že to bol on, pomyslel som si. Len on je schopný takého letu a len on má motív. Po pokuse upútať pozornosť sveta priamymi prostriedkami – napríklad videami na YouTube a reklamami vo Wall Street Journal – bol prinútený pokaziť sa. Piloti a dispečeri letovej prevádzky v LAX začali volať pilota Iron Mana – muža stojaceho za kaskadérskym kúskom. superhrdinské alter ego Tony Stark, ktorý čaká na správnu chvíľu, aby odhalil, že to bol on.
"Prial by som si mať predstavu o tom, čo sa deje okolo LAX," napísal Mayman. "Piloti aeroliniek nepochybne niečo videli, ale silne pochybujem, že to bol jetpack poháňaný prúdovou turbínou.Jednoducho nemali výdrž vyšplhať sa do výšky 3 000 alebo 5 000 stôp, chvíľu letieť a potom zostúpiť a pristáť.Len ja si myslím, že by to mohol byť elektrický dron s nafukovacou figurínou, ktorá vyzerá ako človek v jetpacku.“
Ďalšia lahodná záhada práve zmizla. V obmedzenom vzdušnom priestore pravdepodobne nebudú lietať vzbúrení prúdoví muži a pravdepodobne počas života nebudeme mať vlastné jetpacky, ale môžeme sa uspokojiť s dvoma veľmi opatrnými prúdovými mužmi, Maymanom a Jarrym, ktorí občas sa poflakovať v Avokáde Lietajte po farme, len aby dokázali, že môžu.
Každý od Davea Eggersa je vydaný vydavateľstvom Penguin Books za 12,99 £. Ak chcete podporiť The Guardian a The Observer, objednajte si svoju kópiu na Guardianbookshop.com. Môžu sa účtovať poplatky za dopravu.
Čas odoslania: 27. januára 2022